Slovenské ľadové medvedeNa splave Dunaja Slovenské ľadové medvede – občianske združenie

SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ

Na splave Dunaja

Na splave Dunaja

Piaty splav SĽM Dunaja z Rakúska do Bratislavy. Predpovede počasia na sobotu, 9. júna, neboli ani trochu optimistické. No ľadové medvede „na letnom spánku“ to neodradilo od uskutočnenia plánovaného splavu Dunaja.

Vzhľadom na očakávané počasie sme však radšej zvolili kratší, 37-kilometrový úsek z Orthu nad Dunajom, namiesto takmer 60-kilometrového až z Viedne.

Tri obsadené pramice sľubovali, že nálada bude dobrá i napriek počasiu, zvlášť, keď prvýkrát prišli aj členovia a podporovatelia SĽM z Banskej Bystrice na čele s Vencom. Akcii velil „admirál“ Juraj, skúsený to dunajský vodák.

Napriek oneskorenému odjazdu z Lida a vyplávaniu z Orthu sme si dopriali spoločný oddych pri opekaní ešte pred Hainburgom, v maličkej zátoke na ľavom brehu. Nálada bola naozaj skvelá; užívali sme si stretnutie, veď od poslednej otužileckej akcie v marci, resp. apríli uplynulo dosť veľa času. Okrem toho, ešte stále nám nepršalo (pritom jediný Aladin „sľuboval“, že by celý deň ani nemalo). Skúseným otužilcom, aj tým menej spriazneným s mohutným veľtokom, chutilo krátke zaplávanie si v chladnej vode Dunaja. Tí, čo sa neodhodlali, mali čo závidieť, aj keď sa tvárili, že im viacej vyhovuje zostať na suchom brehu a míňať prinesené zásoby. Breh však nezostal dlho suchý. Zo sladkého ničnerobenia nás nečakane prebrala náhla vlna od rýchleho katamarána a jedna z posádok musela čerpať vodu zo svojho nižšie ukotveného člna J.

Po opätovnom nalodení a pokračovaní v plavbe sme trochu bojovali s protivetrom, no stále bez sprchy z oblakov. Kilometre nám ubiehali (vlastne tiekli) a my sme sa pod vedením admirála umne – niekedy s väčším, inokedy s adrenalínovejším predstihom – vyhýbali veľkým lodiam brázdiacim hladinu Dunaja. Juraj neprestával chrliť informácie a zaujímavosti o Dunaji a lodiach a jemu najbližšia časť posádky načúvala tak pozorne, že občas „pozabudla“ pádlovať. Po malebnom úseku okolo hainburgských kopcov sme vplávali do Devínskej brány. Tu sme svorne usúdili, že za námahu si zaslúžime oddych (najmä tí čo veslovali vpredu, hm...). Nikoho nebolo treba prehovárať na druhé zakotvenie. Pomerne ostrú hranicu sútoku Moravy s Dunajom pod Devínskym bralom sme prekonali neplánovaným bočným „hojdacím“ manévrom (tiež adrenalínovým), a bez úhony prirazili ku brehu. Presne na mieste, kde počas decembrových plávaní vychádzame z ľadovej Moravy. Ľúto nám bolo len, že tretia loď s bystrickou posádkou sa musela náhliť za ďalším poslaním a vzďaľovala sa smerom ku (vraj) krásavici na Dunaji.

Počas vychutnávania občerstvenia pod strechou neďalekého zariadenia nás však sklamal už aj Aladin... Začalo kropiť. Zhodli sme sa, že predpovedanie počasia asi nie je jednoduché, ale zato dobré remeslo. U nás (na rozdiel vraj od Bieloruska) nik nenesie zodpovednosť za výsledok J. Dážď urýchlil náš odchod k člnom, čomu sa nesmierne potešil moknúci Vlado, ktorý obetavo strážil pred prípadnými pirátmi dve pramice s výstrojom a zvyšnými zásobami.

Posledný úsek až ku Lidu síce niektorí prekonávali v pršiplášťoch, ale plavbu sme si stále užívali. Zážitkom bola ďalšia, tentoraz našťastie takmer kolmá „hojdačka“ na vlnách, ktoré sa vytvorili za dvoma loďami plávajúcimi proti nám a prúdu. Vodu tam už „dostal“ aj druhý čln; no nebolo jej až tak veľa, aby sme sa potopili J.

Ku brehu pri lodenici sme prirazili podvečer, už bez dáždika. Po nevyhnutnom očistení a uložení pramíc sme si spokojne pochvaľovali, že nás neodradili zlé predpovede počasia. Dunaj sa zachoval opäť priateľsky a splav dopadol nad očakávania. Takže nabudúce si ho zopakujeme.

jv