Otužovanie a zimné plávanieLiečenie lokálnym podchladením a pomocou extrémne nízkych teplôt Slovenské ľadové medvede – občianske združenie

SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ SĽM OZ

Liečenie lokálnym podchladením a pomocou extrémne nízkych teplôt

Čo je liečenie lokálnou hypotermiou a kryoterapiou? Čo sa skrýva za týmito krkolomnými pojmami? Nič iné, len svojím spôsobom pojmová rozháranosť a nejednotnosť v liečení chladom a mrazom. Kedy použiť termín terapia podchladením a kedy kryoterapia? V anglosaských krajinách a v Škandidávii sa pod pojmom kryoterapia rozumie ochladzovanie vo všeobecnosti, čiže aj ochladzovanie prostredníctvom ľadu, gélov a pod. Japonci, Nemci, Poliaci a ďalší definujú kryoterapiu ako liečbu pri extrémne nízkych teplotách prekračujúcich hranicu -100°C.

Inak povedané, každá z týchto dvoch skupín chápe pod pojmom kryoterapia liečbu pri zásadne odlišných teplotných hodnotách. Jedna berie do úvahy mínusové teploty vo všeobecnosti, druhá zase len tie extrémne.

V ostatnom období sa objavujú návrhy, aby sa liečba pri teplotách od mínus 100°C označovala ako stimulačná kryoterapia či kryostimulácia. Mnohým odborníkom sa tieto pojmy už vžili do krvi.

Lokálna terapia má svoje nuansy, význam a členenie. Z hľadiska času ju delíme na krátkodobú (od 30 sekúnd do niekoľko minút), na prerývanú (aplikácie sa uplatňujú po určitých prestávkach) a na dlhodobú (48 až 72 hodín). Uplatňuje sa najmä pri liečbe akútnych i chronických poškodeniach svalovo-šľachového ústrojenstva, kĺbového aparátu, poúrazových stavov, kostrovo-svalových chorôb atď.

Ako a kedy použiť lokálnu hypotermiu - teploty do -100°C?

Ako sme už spomínali v predchádzajúcich riadkoch, kryoterapiou budeme označovať teploty prekračujúce hranicu -100°C).

Teploty do -100°C a s nimi súvisiace metódy terapie sa uplatňujú predovšetkým v silnej zápalovej fáze pri poškodení mäkkých tkanív. Takéto ochladzovanie pôsobí veľmi účinne, a to vo viacerých smeroch. Výrazne modifikuje príznaky zápalového stavu, využíva termoregulačné možnosti organizmu, ktoré sa odlišujú od reakcií na extrémne nízke teploty. Liečebné účinky chladu (podchladenia) spočívajú v odovzdávaní tepla z tkanív do okolia za pomoci vedenia (ľadové obklady), vyžarovania (ofukovanie chladným vzduchom) a vyparovania (používanie chloridu etylu). Stratou tepla dochádza k zníženiu teploty jednotlivých tkanív, stiahnutiu ciev, uvoľneniu metabolizmu, zabrzdeniu zápalových procesov (po čase k ich zrýchleniu), zmenšovaniu bolesti, zníženiu svalového napätia, ale zároveň aj k rastu pevnosti ochladzovaných tkanív.

Konečný efekt sa dá zhrnúť do niekoľkých slov – ohraničenie vzniku krvnej podliatiny a zmenšenie opuchu.

A čo aplikácia vyššie spomínaných metód pri rehabilitácii?

Tu to prebieha trocha ináč; chlad je vlastne pomocníkom pred cvičeniami a po nich. Pohybovú liečbu treba robiť v „hraniciach bolesti“ – možno pripustiť iba malý diskomfort. Príznaky silnejšej bolesti sú signálom ma modifikovanie programu rehabilitácie. A nielen to! Môže to naznačovať aj rozličné druhotné poškodenia.

V takomto prípade sa nemožno uchyľovať k užívaniu liekov, tobôž k pokračovaniu  pohybovej liečby v nezmenenej podobe.

Aplikáciu bežných mínusových teplôt, lokálnu hypotermiu (podchladenie) treba použiť najmä pri zápalových procesoch čo najrýchlejšie – čím skôr, tým lepšie, najlepšie hneď po úraze. Dotýka sa to rovnako aj krvných podliatin, natiahnutí, natrhnutí, roztrhnutí svalov a šliach, poškodení väziva.

Ako dlho potom trvá regenerácia?

Napríklad pri poškodených tkanivách sa regenerácia začína po 48 až 72 hodinách a trvá tri až šesť týždňov po úraze. Odporúča sa dopĺňať ju kryokinetikou (pohybovými cvičeniami) a strečingom. V prvom prípade slúži na zväčšenie prietoku krvi, v druhom na znižovanie svalového napätia po a pred cvičeniami. V silnej fáze zápalu je ochladzovanie kľúčovým bodom terapie, v rehabilitačnej fáze plní iba pomocnú funkciu.

Lokálna hypotermia (podchladenie) musí byť vždy spojená s inými terapeutickými metódami – aplikácia tlaku, zdvihnutie končatiny (obmedzuje narastanie krvnej podliatiny, vznik opuchu, limituje proces zápalu, tlmí bolesť), znehybnenie, odpočinok, užívanie liekov.

Aká je optimálna hranica ochladenia tkanív?

V odbornej literatúre sa jednoznačne uvádza, že je to 18°C, pri teplote tkanív okolo 15 stupňov sa totiž zväčšuje priepustnosť lymfatických ciev, čo môže viesť k rastu opuchu.

Pokiaľ ide o časovú expozíciu ochladzovania, pri aplikácii ľadu by to nemalo byť viac ako 20 až 30 minút. Uznávaný kryoterapeut Cameron však uvádza, že pri liečení silného zápalu by expozícia nemala prekročiť 15 minút, aby tak nedošlo k rozšíreniu ciev a radikálnemu prekrveniu tkanív; osobitne sú na to citlivé horné a dolné končatiny. Na druhej strane, v oblasti hrudníka možno používať dlhšiu expozíciu ochladzovania. Pri hlboko uložených poraneniach sa odporúča ochladzovanie predĺžiť až na 45 minút.

V procese silného zápalu treba však opakovať ochladzovanie každé dve hodiny. M.C. Auley dokázal, že v takýchto prípadoch sú najúčinnejšou metódou obklady z vody zmiešanej s drveným ľadom. Načim ich prikladať viackrát v trvaní po 10 minút, pokým sa teplota  tkaniva nezníži o 10 až 15°C. Vyhneme sa tak vedľajším účinkom a mimovoľnej cievno-pohybovej reakcii.

Lokálnu terapiu pomocou extrémne nízkych teplôt (kryoterapia pri -120 až -180°C) možno uskutočňovať viacerými spôsobmi, najmä však terapiou v kryokomorách, krajšie povedané, v poláriách.

V ľudskom organizme dochádza totiž v týchto podmienkach k takým zmenám, ktoré  zásadne ovplyvňujú kvalitu života človeka. A to zdravého, ale i chorého! Priaznivo vplývajú na liečbu rozličných chorôb, ako je napríklad reuma, degeneratívne postihnutie kĺbov, artróza, poúrazové poškodenie kĺbov, svalov a väzivového aparátu.

Ľudský organizmus reaguje na spomínané extrémne mínusové teploty stresom. Začne produkovať látky – endorfíny, kortikoidy a testosterón – ktoré sa za normálnych okolností dávajú pacientovi v stave ohrozenia života. V odbornej literatúre sa v tejto súvislosti spomína, že ľudia, čo prežili zamrznutie, podchladenie, mali v poslednej fáze, po ktorej zväčša nasleduje už len smrť, fantastické farebné sny. Príjemné pocity zaplavia človeka aj po kúre v poláriu. Jeho organizmus vylučuje endorfíny – „hormóny šťastia“, ktoré mu prinášajú pohodu a blaho. Ešte účinnejšie sa prejavujú po šesťdesiatke, ich pôsobenie je výraznejšie ako pôsobenie samotného morfia.

Vysvetlenie tohto úkazu je jednoduché – vplyvom chladu sa zablokuje prenos vzruchov v citových nervových zakončeniach nachádzajúcich sa v koži. Tieto vzruchy sa potom šíria do centrálnej nervovej sústavy a na základe toho sa prenáša iba štvrtina impulzov. Vo vláknach, vedúcich z mozgu do periférie, sa taktiež znižuje vodivosť. Zároveň sa vyplavujú aj hormóny, ktoré sú protistresové, a to napríklad kortikoidy uplatňujúce sa pri liečbe rozličných zápalových ochorení, najmä však zápalov pohybového ústrojenstva, hojení rán, poúrazových stavov, atď.

Športovcov by zasa mohlo zaujať vylučovanie testosterónu. A nielen to! V dôsledku zablokovania prenosu vzruchov na neuromuskulárnej platničke (na prechode nervu a svalu) sa znižuje aj napätie svalstva. Pre ľudí s ochrnutými končatinami alebo pre deti s DMO (detská mozgová obrna) s výraznou spasticitou (centrálne podmienené chorobné zvýšenie svalového napätia brániace pohybu), je kúra v poláriu a následné precvičenie neobyčajne prospešné. Prichádza k výraznému zlepšeniu celkového stavu, stabilite, o dvadsať až tridsať percent sa zlepšuje pohyblivosť a výrazne sa zvyšuje svalová sila.

Ako sa môže udiať takýto zázrak?

Len vďaka ľudskej bunke, ktorá je ako špongia. Môžeme si to nasledovne ilustrovať: predstavme si efekt plastovej fľaše. V zimnom období ju zavrieme doma pri, povedzme, 25°C a potom ju položíme von, kde je -20°C. Stiahne sa! To isté sa stane aj s bunkami v organizme. Zmrštia sa o tridsať až tridsaťpäť percent a vnútrobunková tekutina, ktorá pri normálnej teplote zostáva v bunke, odrazu prenikne na ich povrch. V tej chvíli sa každá bunka tela správa ako stlačená špongia. Vylúčia sa z nej voľné radikály, jedy, kyselina mliečna, všetky produkty metabolizmu bunky, ktoré organizmu škodia. Následne po schladení kryoterapia predpisuje povinnú intenzívnu fyzickú záťaž. Stiahnutá bunka sa následkom pohybu opäť roztiahne a prekrví, pričom sa štvornásobne zväčší. Znamená to, že do bunky sa dostáva štvornásobne viac krvnej plazmy, ktorej súčasťou je výživa.

U špičkových športovcov sa kryoterapiou v kombinácii s minerálmi, vitamínmi a rozličnými energetickými bombami docieli najžiadanejší efekt – bunka je energeticky nabitejšia, čerstvejšia, pretože nie je poškodzovaná jedmi. Pobyt v kryokomore ich vraj dokáže nabudiť tak, že si dokážu medzi jednotlivými fázami tréningu biochemicky zregenerovať organizmus. Navyše, pobyt zdravých ľudí v kryokomore odďaľuje starnutie bunky a tým, prirodzene, aj starnutie celého organizmu. A nielen to, zároveň sa až o štyridsať percent predlžuje časové obdobie, kedy je bunka a tým aj organizmus schopná podať maximálny výkon.

Ako sme sa už zmienili, efekt pôsobenia chladu i mrazu je aj hormonálny. Endorfíny, kortikoidy, testosterón pretrvávajú v krvi šesť až osem hodín po vstupe do komory a človek má za ten čas optimálne obdobie na výkon, na intenzívnu, bezbolestnú rehabilitáciu s pocitom výrazného svalového uvoľnenia. Pri svalových kontraktúrach, v prípadoch detskej mozgovej obrny, sa podstatne znižuje čas potrebný na rehabilitáciu, a to z tých dôvodov, že rozsah pohybu obmedzený spasticitou (zvýšeným svalovým napätím) sa blíži k normálnemu stavu.

A čo ukazujú výskumy?

Po ôsmich až desiatich vstupoch do polária sa dostáva organizmus do optimálneho štádia regenerácie, oplýva výbornou fyzickou kondíciou a psychickou pohodou.

Lokálna terapia má v poláriách svoje osobitosti a špecifiká. Ako sme už spomínali, v kryokomore sa v ľudskom organizme odohrávajú úplne iné procesy – prichádza k zmenám mikroobehu krvi,  stiahnu sa cievy a predkapilárne zvierače, otvoria sa žilovo-tepnové fistuly.

Udeje sa to za niekoľko sekúnd!

Vzápätí sa rýchlo rozšíria cievy, zatvoria sa žilovo-tepnové fistuly a zrýchli sa prietok. Viachodinové prekrvenie zmenší opuch ochladzovaných tkanív, a to vďaka vyššej akcelerácii látkovej premeny a dôkladnejšej eliminácii jej produktov. Zanedbateľná nie je ani náprava drenáže v lymfatickom systéme.

Terapia tohto typu pôsobí tiež proti bolesti, rovnako ako liečenie ľadom. Je to výsledok viacerých sumarizačných efektov! Akých? Zvyšuje sa vylučovanie beta-endorfínov, „vypnú sa“ senzitívne receptory, uvoľní sa vedenie v senzitívnych nervoch, otupí sa prah bolesti, zníži sa napätie svalov.

Navyše, moderne povedané, kryostimulácia použitá lokálne na niekoľkých veľkých kĺboch môže pôsobiť na celý organizmus. A vtedy sa prebúdza aj hormonálny systém, vo väčšom množstve sa vyplavujú katecholamíny, kortizol, endorfíny, u mužov aj testosterón. Ani krv neostáva apatická – rastie hladina hemoglobínu, počet leukocytov a krvných doštičiek.

Aké sú riziká liečenia chladom?

Každá liečebná metóda má svoje plusy aj mínusy. V týchto podmienkach striehnu na človeka nebezpečenstvá v podobe omrzlín, poškodenia nervov a niekoľkých ďalších neduhov. Opatrnosti nikdy nie je nazvyš... a to aj vtedy, keď sa podrobíme lokálnemu podchladeniu.

 

Pred vekom liečenia chladom by sňal klobúk aj Matuzalem

 

Už Egypťania 2500 rokov pred Kristom poznali lokálnu terapiu chladom, používali ju na zmiernenie bolestí a proti zápalovým procesom. Najčastejšie ju zvykli uplatňovať pri zraneniach, a tých bolo v tom čase neúrekom.

Hippokrates sa vo svojich medicínskych metódach takisto honosil liečením chladom a mrazom. Odporúčal ich na opuchy, zastavenie krvácania a taktiež ako analgetikum.

O novodobej ére kryoterapie možno hovoriť od obdobia, keď sa podarilo technicky skvapalniť a uchovať médiá, ktoré zužitkovávajú kyslík, dusík a vzduch (koniec 19. a začiatok 20. storočia). A potom je tu rok 1907, v ktorom vznikol pojem kryochirurgia. O čo vlastne ide? O deštrukciu poškodených tkanív pôsobením chladu  pri liečbe postihnutých orgánov.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa dostáva do povedomia verejnosti termín kryoterapia, označujúci  impulzné, stimulujúce a povrchové používanie kryogénnych teplôt v rozpätí od -100 do -160°C. Tu, ako v mnohých iných oblastiach, získavajú postupne dominantné postavenie Japonci. Tí sa pustili do výskumu kryoterapie ozaj hupkom.

Už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia tím vedený Toshiro Yamauchim z reumatologického inštitútu v Oite vyvinul prvé prenosné kryoaplikátory na miestne pôsobenie chladu. Iba o niečo neskôr, v roku 1978 skonštruovali prvú kryogenickú komoru na svete. Medzníkom sa stal rok 1981. Yamauchi referoval na európskom reumatologickom kongrese o pozitívnom vplyve chladu na ľudský organizmus, a to o jeho lokálnom použití, ale tiež o jeho pôsobení na organizmus ako celok.

Európanov táto nová medicínska disciplína razom chytila. Spočiatku sa ujala najmä v Poľsku a Nemecku, no postupne sa rozšírila prakticky na celý starý kontinent. Pred niekoľkými rokmi sa udomácnila aj na Slovensku.

 

Chlad a jeho biologické účinky v ľudskom tele

Všetky biologické, fyzikálne a chemické procesy v ľudskom tele závisia vo väčšej či menšej miere od jeho teploty. Tá výrazne vplýva na zmeny metabolizmu, veľkosť bioelektrického potenciálu, na rôznorodosť chemických a s tým spätých biochemických reakcií.

Vo vnútri nášho organizmu – vďaka teplu, ktoré sa vytvára prostredníctvom metabolických procesov v najdôležitejších orgánoch –  v pečeni, srdci, obličkách, mozgu a vo svaloch, sa udržiava stála teplota. Rovnaké konštatovanie sa dotýka aj krvi. Na druhej strane však koža, končatiny menia svoju teplotu – koža na končatinách je chladnejšia ako na trupe.

Nevšedný záujem o liečenie chladom, o kryoterapiu a moderné technické novinky prispeli k tomu, že sa začalo intenzívne bádať, najmä v oblasti tkanív, a to prostredníctvom lokálnej alebo celotelovej terapie chladom.

Pozoruhodná je napríklad štúdia, ktorá sa orientovala na monitorovanie teploty kože i svalov, a to v hĺbke jeden, dva a tri centimetre. Na výskume sa zúčastnilo 16 zdravých mužov a žien, ktorí sa podrobili meraniu pred pokusom, počas pokusu a hneď po jeho skončení (trval 20 minút). Všetkým dobrovoľníkom položili na pokožku ľadové obklady (lokálne podchladenie) a čakali, aké hodnoty z toho vzídu. Ukázal sa zaujímavý fakt: Prienik chladu do tkanív bol ozaj neveľký – po 8 minútach sa „prehrýzol“ do hĺbky jedného centimetra a po skončení sa „prevŕtal“ do hĺbky dvoch centimetrov. 

Čo sa stalo po ďalších dvadsiatich minútach?! Vedcov prekvapila inverzia teplôt – podkožné tkanivá boli o jeden stupeň teplejšie ako tie, čo sú uložené hlbšie. Prečo? Z ľahko vysvetliteľného dôvodu: „zaúradovala“ hemodynamika – fyzikálny zákon hydromechaniky uplatnený na riadenie prúdenia krvi cievami.

Netreba hádam prízvukovať, že teplota telesného jadra sa pohybuje okolo 37°C. Povrchová teplota kože závisí od miesta merania a môže sa meniť v určitých presne stanovených rozpätiach v závislosti od vonkajších podmienok. Napríklad teplota chodidiel sa pohybuje v hraniciach od 25 do 34°C, dlaní od 29 do 35°C, hlavy od 34 do 35,5°C.

Priemernú povrchovú teplotu ako celok možno vyrátať na základe pomeru teplôt na jednotlivých častiach tela. Použijeme na to Pilawskieho vzorec:

Priemerná povrchová teplota (Tp) = 0.07 T chodila + 0.32 T na holennej kosti + 0.17 T na pleciach + 0.18 T na hrudi + 0.14 T na ramenách + 0.05 T na rukách + 0.07 T na hlave.

Resumé z toho znie: povrchová teplota tela (ak sa ľudia zdržiavajú v rovnakom prostredí) je jedným z rozhodujúcich kritérií miery otužilosti človeka a jeho odolnosti voči chladu.

Ďalšia otázka znie: Ako reaguje na nízke teploty metabolizmus?

Pri odpovedi na túto tému treba najprv zdôrazniť, že stálu teplotu tela možno docieliť iba rovnovážnym stavom medzi produkciou a výdajom tepelnej energie. A tu zohrávajú najdôležitejšiu úlohu pečeň, obličky a svalstvo. Najvýdatnejšou  „pecou“ v ľudskom organizme je pečeň. Najintenzívnejšie sa v „peci“ rozhoria polienka, keď na organizmus začnú pôsobiť nízke teploty;  a tými polienkami sú uhľovodany, bielkoviny, no tým najväčším polenom, vytvárajúcim aj zásoby, sú glyceridy. Tieto procesy sa najviac aktivizujú počas hibernácie – umelého podchladenia.

Na výšku cholesterolu vplýva viacero činiteľov; okrem genetických sú tu aj vonkajšie faktory, ako napríklad diéta, spôsob života, energetický výdaj atď. Dokumentuje to aj nasledujúci fakt: počas pobytu v poláriu sa zvyšuje hladina cholesterolu v krvi, ale po troch hodinách  klesne na pôvodný stav.

Nízke teploty výrazne podporujú aj enzymatickú aktivitu, ktorá je úzko spätá s umocnením metabolických procesov. Výskumy ukazujú, že kryostimulácia zohráva významnú úlohu pri zvyšovaní činnosti najmä tých enzýmov, ktoré sú nezastupiteľné pri produkcii tepla v pečeni.

Ako je to s voľnými radikálmi?

Voľné radikály sa v tele správajú nekontrolovateľne; na jednej strane to vyvolávajú metabolické zmeny v bunke a na druhej strane zase rozličné vonkajšie činitele. Hlavným žriedlom voľných radikálov sú mitochondria, katecholamín, flavín, nukleocyty, rovnako aj vonkajšie vplyvy – ionizujúce a ultrafialové žiarenie, rozličné chemické prvky atď.

Pritom vieme, že voľné radikály sú ozaj zákerným nepriateľom. Podpisujú sa pod:

  • poškodzovanie bunkových blán,
  • fragmentizovanie bielkovín, destabilizovanie hladiny kolagénu,
  • narúšanie genetických materiálov.

Ešteže tu máme pôsobenie nízkych teplôt – práve ono obrusuje nebezpečné hrany voľných radikálov – odsúva ich do samého samučičkého kútika. Pri ochladzovaní organizmu sa krv hrnie, tisne do hlbšie položených tkanív a orgánov; po vyjdení z polária sa krv vracia späť, ale už dokonale okysličená, očistená od nežiaducich voľných radikálov; zároveň nastupuje výbušná činnosť, tentoraz žiaducich antioxidantov.

Akým spôsobom chlad a mráz vplýva na krvotvorbu a imunológiu?

V tomto smere sú známe pokusy so zdravými dobrovoľníkmi – ženami i mužmi – ktorí sa podrobili jedenásťdňovej kryoterapii v poláriu.  ký bol výsledok tohto výskumu? Pri oboch pohlaviach sa zaznamenalo zníženie množstva červených a bielych krviniek, zníženie prietoku krvi a úrovne hemoglobínu. Poklesy však neboli alarmujúce a udiali sa pod vplyvom zásob v kostnej dreni. Zároveň však vzrástol podiel granulocytov a znížil sa podiel lymfocytov.

A ešte niečo: ukázalo sa, že zrážanlivosť krviniek je priamo závislá od výšky podchladenia. Najslabšiu reakciu na pôsobenie nízkych teplôt preukázali červené krvinky u ľudí v strednom veku. Z výskumu rovnako vysvitlo že expozícia podchladenia vplýva tiež na mobilizáciu leukocytov. Vďaka tomu je možné regulovať ich aktivitu.

V čom spočívajú protizápalové protibolestivé účinky chladu?

Podstatou protizápalových účinkov je okrem iného aj pôsobenie nízkych teplôt na cievny systém: po prvotnom stiahnutí ciev nasleduje ich dlhotrvajúce (4 až 6 hodín) rozšírenie so sekundárnym prekrvením a oteplením. V súlade s pravidlom Dostre a – Morata sa cievy vo svaloch a vnútorných orgánoch dostanú do protipólu voči tkanivám pokožky. Výnimkou sú iba cievy v mozgu, obličkách a v slezine. Všetky dôležité cievy, stresované chladom, vyvolávajú proces premeny látok nachádzajúcich sa v bunkách a v dôsledku toho sa očisťujú od rozpadnutých tkanív. Výsledkom toho je zmenšenie zápalového opuchu a zároveň zníženie tlaku opuchnutých tkanív na nervové zakončenia spôsobujúce bolesť. Nuž... a tak vzniká aj analgetický efekt.

Čo na chlad krvný obeh?

Vplyv chladu na obehový systém človeka môžeme rozdeliť na dve oblasti – na mikroobeh a makroobeh krvi. Vplyv na mikroobeh má liečivé účinky, makroobehové reakcie sú predmetom bezpečnosti kryogenického liečenia.

V celkovej kryoterapii organizmu sa vazodilatácia mikroobehu a zvýšený vlásočnicový prietok krvi najintenzívnejšie prejavujú na pokožke dolných končatín. Po pobyte v kryokomore sa  teplota pokožky po niekoľkých minútach dostane na pôvodné hodnoty, ale niekedy ich aj prekročí. To len potvrdzuje fakt, že kryoterapia umožňuje dosiahnuť aj vyššiu teplotu pokožky a udržať ju na tejto hodnote dlhšie ako iné fyzioterapeutické metódy.

Dobrou správou  re celkovú kryoterapiu je zistenie, že extrémne nízke teploty nemajú podstatný vplyv na makroobeh. Výskumy potvrdili, že sa neobjavili zásadné výkyvy vo frekvencii činnosti srdca, tepnového tlaku krvi, ani v elektrokardiografických zápisoch. Podstatné zmeny nenastali ani v srdcovo – cievnom aparáte. Pacientom s ischemickou chorobou srdca a zvýšeným krvným tlakom (stabilizovaných liekmi) sa nezistili počas pobytu v poláriu nijaké príznaky bolesti v oblasti srdca, ani zmeny v jeho prekrvení.

Za zmienku stoja výsledky výskumu, do ktorého bolo zapojených 684 pacientov po absolvovaní celkovej kryoterapie. Výskumníci analyzovali zmeny tlaku krvi a tepu v rozličných vekových skupinách. Zistili nepatrné zníženie frekvencie tepu takmer u všetkých dobrovoľníkov. V skupine do 70 rokov zostával pulz pomerne stabilný a priemerne bol o sedem úderov za minútu vyšší ako pred pobytom v kryokomore. Vo vekovej kategórii nad 70 rokov priemerná frekvencia pulzu narástla o šestnásť úderov za minútu. Tlak krvi pri stiahnutí a roztiahnutí ciev vykazoval neveľkú rastovú tendenciu vo všetkých vekových kategóriách, pri roztiahnutí ciev v priemere o 10 mmHg, pri stiahnutí o 5 mmHg. Ukázalo sa, že u chorých s premenlivým vysokým tlakom a s neliečeným ustáleným vysokým krvným tlakom dochádza počas pobytu v kryokomore k nárastu tepnového tlaku.

A čo s dýchacím systémom?

Z výskumov vysvitá, že pobyt v kryokomore nemení zásadným spôsobom funkcie dýchacieho systému, ventilácie, ako aj plynovej výmeny. Nezistil sa vplyv na vitálnu kapacitu pľúc, maximálny minútový objem, ani na objem sekundového vdychu a výdychu. Yamauchi a Fricke uvádzajú, že u pacientov s prieduškovou astmou dochádza po opustení kryokomory  k subjektívnemu pocitu zlepšenia dýchania. Pripisujú to zmenšenému spazmu (sťahu) priedušiek. Ako vidno, chlad a mráz sú často tým najlacnejším a najprístupnejším medikamentom.

 

Kryoterapia (aplikácia extrémne nízkych teplôt)

V celkovej kryoterapii organizmu, pokiaľ sa zachovajú teplotné a časové parametre pobytu v poláriu, sa homeotermia (stálosť teploty) krvi a vnútorných orgánov nemení. Svedčia o tom mnohé výskumy a zápisy z rozličných pokusov. Uvedieme jeden z nich:

Na tomto pokuse sa zúčastnila skupina 229 dobrovoľníkov. Merali im teplotu pod jazykom  po 90 sekundách pobytu v poláriu;  teplota komory bola -110°C. Zistilo sa, že u viac ako troch štvrtín dobrovoľníkov bol pokles teploty nižší o 0,5°C, u trinástich percent testovaných sa nezaznamenal nijaký rozdiel teploty pred pobytom a počas pobytu v poláriu a len v deviatich percentách došlo k nárastu teploty o 0,5°C.

Čo tento fakt naznačuje?

Základnú premisu, že počas pobytu v poláriu sa zachová stála teplota orgánov v telesných dutinách a rovnako aj stála teplota krvi. Inak povedané, riziko hypotermie (podchladenia) je takmer nulové.

Pokles povrchových teplôt kože je však pohyblivý: v oblasti prsnej kosti sa zaregistrovalo zníženie teploty od 0,5°C do 3,2°C, na dolných končatinách, na jabĺčku poklesla teplota od 9,5 do 11,5°C; bol to maximálny pokles kožnej teploty počas pobytu v poláriu. Vysvetlenie je jednoduché – rozvrstvenie povrchovej teploty organizmu v kryokomore klesá od hlavy až po dolné končatiny (tie sú najchladnejšie).

Počas pobytu v poláriu neprichádza prakticky k chemickej termoregulácii. Čo to značí? Svalstvo nezachváti triaška tak, ako ju napríklad poznáme pri zimných plavcoch a otužilcoch. Nerastie ani látková premena nad základnú hodnotu, prostredníctvom ktorej sa produkuje teplo. Aj to je dôkazom toho, že pri kúre v poláriu sa vnútorná telesná teplota takmer nemení.

Ilustrovať si to môžeme na základe Boltzmannovej rovnice: ak by kryogenický zákrok (pobyt v kryokomore) trval jednu hodinu, strata tepelnej energie by reprezentovala 1305 kcal; počas troch minút predstavuje strata tepla 65,2 kcal, za dve minúty stráca telo 43,5 kcal a za poldruha minúty 32,6 kcal.

Uvedené údaje jednoznačne dokazujú malú stratu tepla počas pobytu v poláriu a zároveň sú svedectvom o bezpečnosti pobytu v kryokomore. Vysvitá z toho, že nemôže dôjsť k poškodeniu organizmu podchladením, prirodzene za podmienky, že sa dodržiavajú bezpečnostné predpisy. Ak by sa nerešpektovali, ak by sa porušoval a predlžoval čas expozície môžu nastať komplikácie – omrzliny, srdcovo-cievne príhody, poruchy v dýchaní a v krajnom prípade aj poškodenie organizmu podchladením.

Ako reaguje organizmus na extrémne nízku teplotu v poláriu?

Vo všeobecnosti možno odpoveď zhrnúť do jednej vety – ide o krátkodobé stimulujúce impulzné pôsobenie prostredníctvom extrémne nízkej teploty.

Možno to označiť ako stresogénnu reakciu v čase „alarmovej“ situácie, na základe ktorej nastáva nadmerné vylučovanie fyziologických dávok noradrenalínu a iných katechlamínov. Do pohybu sa dostáva hormonálna odpoveď organizmu na chlad aktiváciou osi hypotalamus – hypofýza – nadoblička. Vyplavujú sa beta-endorfíny za pomoci stimulácie chladových receptorov – uvoľnením preopiomelanokortínu. Beta-endorfíny sa pravdepodobne vylučujú aj nadobličkou, pričom účasť na ich uvoľnení sa pripisuje endogénnym katecholamínom. Protibolestivý účinok endorfínov pretrváva približne tri hodiny, po viacnásobných pobytoch v kryokomore sa tento časový interval predlžuje. Zvyšuje sa aj hladina kortikoidov (stereoidný hormón produkovaný kôrou nadobličiek) v krvnom sére; ten má výrazne pozitívny efekt pri hojení rán a liečbe poúrazových stavov.

Rovnako sa vo zvýšenej miere vyskytuje aj testosterón (mužský pohlavný hormón vznikajúci vo vmedzerenom tkanive semenníka). Napomáha vo výkonoch najmä športovcom, dodáva telu energiu a silu. Po opakovaných vstupoch do kryokomory jeho hladina stúpa, čo pozitívne vplýva na anabolický efekt (látková výmena). Tento hormón zohráva významnú úlohu aj v sexuálnom živote a často vedie k úprave porúch mužskej erekcie.

Ako vplývajú extrémne nízke teploty na krvotvorbu?

Už sme spomínali, že majú veľký vplyv na kvalitu a obeh krvi. Po štrnásťdňovej liečbe organizmu nízkou teplotou možno pozorovať rast úrovne hemoglobínu, leukocytov a krvných doštičiek. To isté sa týka aj rastu glykémie (hladina cukru v krvi) a kreatínu, ktoré však nikdy neprekročia hranicu normy.

Už sme sa zmienili o pôsobení kryoterapie na utlmenie bolestí. Najprv si vysvetlíme, ako bolesť vzniká: podráždený receptor odvádza bolestivé podnety na vyššie poschodia centrálneho nervového systému dvoma druhmi nervových vlákien: rýchlovodiacimi hrubými vláknami s nízkym prahom dráždivosti a voľne vodiacimi tenkými a holými vláknami s vysokým prahom dráždivosti.

Teória predpokladá existenciu buniek v zadných rohoch rôsolovej substancie miechy, ktoré kontrolujú a selektujú impulzy bolesti prichádzajúce oboma spomínanými druhmi vlákien. Impulzy, ktoré „vhupnú“ do tzv. kontrolnej bráničky bolesti prostredníctvom hrubých rýchlovodiacich vlákien, sa postupne „prešupnú“ do mozgovej kôry a pociťujeme ich ako menej bolestivé.

Informácie z hrubých vlákien sa dostanú cez miechu, podkôrové centrá až do mozgovej kôry. Tam sú centrálne spracované podľa momentálneho psychického a fyzického stavu, na základe historických a spoločenských skúseností a odtiaľ informácie smerujú nadol k rôsolovitej hmote v zadných rohoch miechových, ktoré sú vďaka centrálnym informáciám otvorené, alebo uzavreté. A až vtedy dobiehajú informácie pomocou pomalých vlákien. Keď nájdu „vrátka“ uzavreté, nedostanú sa ďalej; keď natrafia na otvorené, prenikajú nahor a spôsobujú pocit pálivej bolesti.

Všeobecne je známe, že do reakcie na bolesť sa zapoja takmer všetky žľazy vnútorného vylučovania, najmä však hypofýza a nadoblička, v ktorých sa produkujú aj endorfíny. Ich pôsobenie proti bolesti je údajne až tridsaťkrát účinnejšie ako morfín. Tento efekt umožní znížiť dávky liekov proti bolesti a zápalu. Výrazne sa predlžuje aj čas „bezbolestnej“ rehabilitácie, pretože analgéza (utlmenie bolesti) po vyjdení z kryokomory trvá 3 až 4 hodiny.

Potvrdzujú to aj výskumy poľského kryoterapeuta Rozwadowskiego a kolektívu, zaoberajúcich sa zmenou dávok liekov proti bolesti u chorých na reumatické zápaly kĺbov. Všetci dobrovoľníci sa podrobili opakovaným pobytom v poláriu. Zistilo sa nasledovné: až 90 percent pacientov trpiacich na spomínané ochorenie pristúpilo k výraznému zníženiu množstva liekov užívaných proti bolesti. V skupine s dlhšou anamnézou (viac ako 5 rokov) si znížilo dávky liekov vyše 60 percent testovaných.

Žiada sa upozorniť na jednu zásadnú vec: ak pacient zníži dávky liekov, neznamená to ešte, že môže prerušiť základnú medikamentóznu liečbu. Nejestvuje totiž dôkaz, že by celková kryoterapia organizmu zmenila v dlhšom časovom období priebeh choroby.

Aké sú neodškriepiteľné pozitíva kryoterapie?

Ide o štyri rozhodujúce oblasti:

  • vynikajúci a užitočný vplyv na psychiku chorých - dochádza k výraznému zlepšeniu nálady,
  • subjektívna bezbolestnosť, dotýkajúca sa nielen bolesti kĺbov a povrchu tela,  ale tiež aj v jeho vnútri, miznutie pocitu únavy,
  • uvoľnenie napätých svalov okolo chorobne zmenených kĺbov, zvýšenie rozsahu pohybu, výrazné zlepšenie pohybového komfortu pacienta,
  • výdatný prietok krvi cez vnútorné brušné orgány v dôsledku redistribúcie krvi spôsobenej rozdielom teplôt na povrchu tela a nasledujúcou fyzickou záťažou.

Kryoterapia v spojení s účinnou pohybovou liečbou je indikovaná z hľadiska liečby pohybového aparátu pri nasledujúcich ochoreniach:

  • generalizované zápalové ochorenia pohybového systému vrátane reumatického postihnutia spojeného so stuhnutím kĺbov a reumatická horúčka,
  • zápalové zmeny kĺbov na metabolickom základe, ako napríklad dna, degeneratívne  zmeny pohybového ústrojenstva, všetky poúrazové stavy a stavy preťaženia i zápalov pohybového aparátu vrátane svalových ťažkostí (svalové spazmy okolo chrbtice),
  • prvotná a sekundárna osteoporóza – podporná liečba pri skleróze multiplex, autoimunitné ochorenia a poruchy imunity, psoriáza, migréna, atď.,

- únavový syndróm, psychická depresia, celulitída a všetky pooperačné stavy pohybového aparátu.

Ako vidno, liečba chladom účinne pôsobí na ľudí všetkých vekových skupín, bez rozdielu pohlavia, druhu ochorenia, zaťaženia organizmu.

Pomôžeme si príkladom z činnosti kryokomory v Banskej Bystrici. Od jej otvorenia  približne polovica všetkých klientov absolvovala odporúčaných desať vstupov. Mnohí liečbu chladom opakovali niekoľkokrát. Na základe dotazníkov sa zistilo, že pri degeneratívnych a poúrazových postihnutiach pohybového aparátu nastal efekt zlepšenia až u 85 percent pacientov. Navyše sa ukázalo, že značná časť pacientov  mohla aspoň čiastočne vysadiť z liečby analgetiká.

Ako je to s regeneráciou športovcov?

Jedným z rozhodujúcich efektov kryoterapie u športovcov je urýchlená biochemická regenerácia. Pomocou extrémne nízkych teplôt sa detoxikuje organizmus, vo zvýšenej miere sa vylučujú toxické látky z tela, vyplavuje sa kyselina mliečna, voľné radikály a toxíny. Navyše, pri následnej kineziterapii sa už po štvrtej -  piatej minúte fyzickej záťaže objavuje až štvornásobne vyššie prekrvenie periférie, umocňuje sa krvný prietok a tým sa do buniek dostáva podstatne viac kyslíka, živín, minerálov a energetických látok.

V praxi to znamená, že napríklad futbalisti, ktorí navštevujú kryokomoru, pociťujú subjektívnu únavu až v posledných minútach zápasu. Pri lekársky sledovanom používaní dovolených podporných prostriedkov sa dá výrazne ovplyvniť výkon po stránke vitaminizácie, remineralizácie a energetickej prípravy organizmu.

Už sme spomínali, že kryoterapia spôsobuje lepšiu obehovú a metabolickú toleranciu fyzickej námahy, ale tiež oneskoruje narastanie únavy v priebehu vykonávania svalovej činnosti najmä vytrvalostných športovcov.

Poľskí kryoterapeuti urobili v tomto smere viacero zaujímavých výskumov. Sledovali obehové, metabolické a hormonálne reakcie, ale aj výdrž športovcov. Po sérii 23 pobytov v poláriu sa šesť veslárov olympijského družstva zúčastnilo na stupňovanom námahovom teste meranom veslárskym ergometrom; sledovala sa frekvencia srdcových sťahov, koncentrácia mliečnanu, rastového hormónu, kortizónu a testosterónu v krvi. Získané výsledky ukázali, že celková kryostimulácia organizmu pozitívne ovplyvňuje a upravuje obehovú a metabolickú toleranciu námahy, oneskoruje rast únavy, znižuje stresové reakcie.

Pokiaľ ide o sledovanie frekvencie srdcovej činnosti počas fyzickej námahy, jednoznačne z neho vysvitlo, že došlo k zníženiu frekvencie sťahov srdca v priemere o päť tepov za minútu oproti stavu, keď neabsolvovali pobyt v kryokomore. Nečudo, že pre športovcov sa stáva kryoterapia jedným zo základných prvkov tréningového procesu. Najviac ju zužitkovávajú predovšetkým jednotlivci so špičkovým výkonmi.

Aké nebezpečenstvá striehnu na ľudí pri kryoterapii?

Všetky zmeny teploty organizmu, predovšetkým vyššie alebo nižšie od určitých prahových hodnôt, môžu predstavovať nebezpečenstvo. Najhorším následkom expozície na chlad je hypotermia (podchladenie). Dochádza k nej pri znížení vnútornej teploty ľudského tela pod 35°C. Najviac sú riziku podchladenia vystavené deti do dvoch rokov, vzhľadom na nevýhodný pomer povrchu tela a hmotnosti, ale aj osoby v pokročilom veku. Podchladenie vplýva na fungovanie všetkých orgánov, v najväčšej miere však narúša činnosť centrálneho nervového a obehového systému.

Rovnako je preukázané, že pri extrémne nízkej teplote presahujúcej optimálne parametre dochádza k nepriaznivej odpovedi organizmu; znižuje sa koncentrácia, predlžuje sa reakčný čas, nastávajú poruchy priestorovej orientácie.

Liečenie chladom treba opatrne používať nad oblasťou priebehu nervového kmeňa, pri otvorených ranách, u chorých s vysokým tepnovým tlakom, u pacientov s poruchami citlivosti, u osôb s duševnými chorobami a u veľmi mladých pacientov alebo pacientov vo vyššom veku.

Aké sú kontraindikácie na kryoterapiu?

Ide predovšetkým o chyby chlopňového aparátu srdca, stav po čerstvom infarkte, po bajpase, instabilnej angíne pectoris. Patria sem poruchy srdcového rytmu, myokarditída, čerstvé a prekonané embólie, extrémna alebo dekompresovaná hypertenzia, ťažké formy astmy, onkologické ochorenia, intolerancia chladu a alergia na chlad, klaustrofóbia, obliterujúce ochorenia cievneho systému, znížená funkcia štítnej žľazy, užívanie neuroleptík a psychofarmák, anémia a požitie alkoholu či drog, cukrovka, infekcie každého druhu a nadmerná emocionálna  labilita so zvýšenou potivosťou. Ale to všetko so záujemcami o kryoterapiu prediskutujú lekári.

 

Ráčte vstúpiť

…ale pozor! Ešte nevstupujte do kryokomory. Najprv vás čaká pohovor s lekárom. Jeho povinnosťou je zistiť anamnézu, zaevidovať prekonané ochorenia a na základe toho indikovať alebo kontraindikovať ďalší liečebný postup. Ťažiskom debaty musí byť však identifikácia choroby, kvôli ktorej ste sa rozhodli absolvovať liečbu chladom. A keď sa tak stane, mali by ste sa od lekára dozvedieť aj predpokladané konečné výsledky terapie.

Pravda, poláriá navštevujú aj zdraví ľudia, ktorí si chcú zvýšiť svoju kondíciu, upevniť imunitný systém, odzbrojiť únavu a získať pocity pohody a radosti. Všetci, či už chorí alebo zdraví, sa musia podrobiť, lekárskej prehliadke. Obyčajnej, bežnej... zahŕňa počúvanie srdca a pľúc, vyšetrenie brušnej dutiny, prípadne EKG.

Každý adept na pobyt v „mrazničke“ sa „obalí“ do rezervoára informácií; dozvie sa to podstatné o priebehu kryoterapie, o možných problémoch a komplikáciách. Zároveň podpíše písomný súhlas s ponúkanou formou liečenia či s návrhom na umocnenie tréningovej kapacity a imunitného systému. Zoznámi sa aj s tým, pri ktorých chorobách je žiaduce indikovať liečenie v kryokomore. Sú to:

  • chronické zápalové ochorenia kĺbov,
  • artrózy a polyartrózy,
  • artritis urica,
  • vertebrogénne (chrbticové) algické syndrómy,
  • reumatické a zápalové ochorenia mäkkých častí a kože,
  • fibromyalgia (atrofia svalových vlákien),
  • kolagenózy (ochorenia väziva),
  • vaskulitídy (zápaly ciev),
  • traumatické a postoperačné hematómy a opuchy,
  • autoimunitné ochorenia a poruchy imunity,
  • skleróza multiplex,
  • psoriáza,
  • neurodemitída – migréna,
  • ochorenia pľúc, astma, spastická bronchitída,
  • únavový syndróm ,
  • tinnitus,
  • celulitída,
  • psychická depresia.

Záujemca o návštevu kryokomory musí však poznať a rešpektovať aj absolútne a relatívne kontraindikácie. Medzi absolútne patria:

  • akútne infekčné ochorenia,
  • akútne ochorenia srdca a krvného obehu (infarkt, instabilná angína, pectoris), pľúcna embólia, myokarditída (zápal srdcového svalu) prekonané v posledných šiestich mesiacoch,
  • extrémna alebo dekompenzovaná hypertenzia (vysoký krvný tlak)  stabilne nad 160/110,
  • poruchy artériového prekrvenia,
  • dokázaná alergia na chlad,
  • tumorózne  (nádorové) ochorenia podozrivé z tvorby kryoproteínov,
  • trombofleditídy hlbokého žilové systému (zápal žíl),
  • stavy po periférnych embóliách,
  • konečné štádiá ochorení srdca, pľúc a obličiek,
  • hnisavé odumreté tkanivo veľkého rozsahu,
  • ťažká anémia (málokrvnosť),
  • klaustrofóbia (strach z uzatvoreného priestoru).

Relatívnymi kontraindikáciami sú:

  • akútna exacerbácia  (náhle znovu prepuknutie choroby) chronickej  bronchitídy,
  •  záchvat bronchiálnej astmy,
  • poruchy srdcového rytmu alebo chlopňová chyba,
  • ischemická choroba srdca,
  • vek nad 75 rokov,
  • nádory mozgu, stavy po ich operáciách,
  • Raynaudov syndróm (záchvaty bielych prstov),
  • alkoholické alebo drogové ochorenie.

Načim si uvedomiť, že riziká sú vždy, nielen pri kryoterapii, jej kontraindikáciách, lež aj v každodennom plynutí ľudského života. A preto ani počas pobytu v poláriu nesmie chýbať možnosť poskytnutia prvej pomoci.

Máte za sebou lekárske vyšetrenie a teraz chytro do kryokomory... Nie! Veď nechcete vari utrpieť omrzliny. Personál vám zapožičia ochranné pomôcky – masku na ochranu dýchacích ciest, čelenku, rukavice, krátke nohavice, ženám tričko, všetkým ochranu na koncové citlivé časti tela, uši, prsty, atď.

Krátko pred vstupom do kryokomory sa vyutierate do sucha, dôraz položíte na miesta so zvýšenou potivosťou, na podpazušie, podkolenné jamky, čelo a podobne. Prečo? Pri pobyte v poláriu môže dôjsť na vlhkých miestach tela k omrzlinám a k zvýšenému pocitu chladu. A ešte niečo: hodinu pred vstupom do polária nie je vhodný kontakt tela s vodou, či už sprchovanie, plávanie alebo domáci kúpeľ a s ním spojené ďalšie úkony.

…a potom už ráčte vstúpiť!

…v sprievode obsluhujúceho personálu do prvej, tzv. adaptačnej časti polária; tu vás počas 20 až 30 sekúnd „udrie“ teplota okolo mínus 60 stupňov Celzia. Zabezpečí sa tým ešte zvyšné odparenie potu z pokožky a organizmus sa postupne adaptuje na chlad.

A potom do tej chladnejšej časti komory (teplota -120 až -130°C). Aký je to pocit?

Priblížil nám ho Jozef Čambal z Banskej Bystrice: „Prvé pocity možno ťažko opísať. Človeka premkne mrazenie až do špiku kostí. Nesmie sa stáť na mieste, ale treba ustavične chodiť dookola. Dych prítomných (naraz sa do kryokomory zmestia traja ľudia) okamžite vytvorí hmlu, ktorá vzniká z vydychovaného vzduchu a zo zvyškov vlhkosti na ľudskom tele. Hmla pri mínus 120 stupňoch sa mení na kryštály ľadu, ktoré klesajú na podlahu. A tak vlastne kráčate po poprašku snehu. Neviem si predstaviť, že by som tam mal vydržať čo len  päť minút.“.

V takomto prostredí a v takýchto podmienkach sa odporúča pobudnúť najviac dve až tri minúty.

Čo sa deje s naším organizmom počas pobytu v poláriu?

Hneď na začiatku, po vstupe, nasleduje prudký pokles teploty pokožky a podkožných tkanív. Znižuje sa tiež teplota svalov, ale oveľa pomalšie. Deje sa tak následkom stiahnutia ciev, ktoré sa udržiava ešte asi jednu minútu po vstupe. Extrémne nízke mínusové teploty (-60 až -190°C) a dlhší čas expozície ako tri minúty by viedli k prejavom zhoršenej koncentrácie, k zníženiu reakčných časov a k priestorovej dezorientácii.

Ako už spomínal aj Jozef Čambal, pobyt v kryokomore trávia jej „väzni“ pomalou chôdzou do kruhu. Odporúča sa plytké dýchanie nosom, pričom objem vdýchnutého vzduchu by mal predstavovať asi jednu tretinu až jednu polovicu normálneho objemu vzduchu. A to z jednouchého dôvodu – rozdiel teploty okolia a ľudského tela dosahuje prakticky 157 °C; pri tomto teplotnom rozdiele vdýchnutý vzduch v plnom objeme pľúc zdvojnásobuje v pľúcach svoj objem.

Radovravným nebude polárium dajako zvlášť vyhovovať; neslobodno v ňom totiž rozprávať, aby sa nepoškodili hlasivky. Ináč sa však netreba báť. Počas celého pobytu v poláriu je každý človek vo vizuálnom kontakte s obsluhujúcim personálom a lekárom. Ak sa náhodou stanú nepredvídané okolnosti, terapiu možno ihneď prerušiť a bezpečnostnými dverami vyjsť von.

Tri minúty uplynú ako voda... poďho chytro do adaptačnej časti komory a vzápätí do normálneho prostredia.

Sme vonku. Nastupuje termoregulácia organizmu. K jej činnosti dochádza prostredníctvom termoreceptorov – nervových štruktúr, ktoré registrujú zmeny teploty v čase. Delia sa na dve skupiny: termoexteroreceptory a termoenteroreceptory. Prvé, vonkajšie receptory sú situované na okrajových častiach tela, v pokožke, a odoberajú tepelné podnety z prostredia. Členia sa na tri skupiny – jedny reagujú na chlad, druhé na teplo a tretie na horúčavu. Sú nerovnomerne uložené v pokožke a ich najväčšie množstvo nájdeme v oblasti tváre, brucha, prednej plochy predlaktia, ramena a bruškách prstov. Kvantitatívne prevládajú receptory chladu. Je ich približne 250 tisíc, pričom počet receptorov tepla je len asi 30 tisíc. Určujú základ zmyslu teploty, ktorá umožňuje človeku pociťovať teplotné pohodlie alebo tiež nepohodlie v závislosti od teplotných podmienok.

Termoregulácia vplyvom tepla zlyháva pri tepelnom úpale, smrť (44 až 45°C), pri poškodeniach mozgu (41 až 44°C). Termoregulácia sa naruší aj vplyvom chladu pri psychických poruchách (menej ako 35°C) a pri poruchách srdcového rytmu (menej ako 32°C). Termoregulácia zlyháva aj pri strate vedomia (27 až 30°C).

Vyšli sme teda z kryokomory.

Teplota pokožky sa vráti do pôvodnej hodnoty po 14 minútach a udržiava sa na úrovni 35°C 90 minút. Iné je to s cievami - tie sa po štyroch minútach rozšíria a dosiahnu až štvornásobne vyššiu hodnotu ako pred vstupom. Na normálny stav sa upravia až po niekoľkých hodinách.

Ocitli sme sa v normálnom prostredí, mimo komoru. Vyzujeme si dreváky, odstránime ochranné rukavice, čelenku i masku; stuhnutí, presiaknutí chladom vkročíme do miestnosti určenej na terapeutické cvičenie. Na naše skrehnuté telo čakajú stacionárne bicykle, stepery, veslice a orbitreky. Nuž, a pustíme sa do cvičenia, či už sólového alebo skupinového. Program pohybovej liečby nám stanovia skúsení odborníci, a to tak, aby sme v rámci našich schopností zohriali celý organizmus.

Podajedni sa namáhajú na bicykloch, iní vystupujú a ostupujú na steperoch, iní si zase sadnú za veslice, ďalší na orbitrekoch robia podobné pohyby ako na bežkách. Raz, dva, tri – ohrievame sa, raz , dva, tri – vo svaloch produkujeme teplo. U zdravých ľudí by mala fyzická záťaž trvať najmenej 15 minút; ak je potrebná cielená rehabilitácia, tú netreba časovo obmedzovať, no hodinka určite nikomu neuškodí.

Vážne chorí jednotlivci – deti postihnuté obrnou, dospelí trpiaci na sklerózu multiplex – majú špeciálny režim. Cvičia s nimi rehabilitační pracovníci, určujú im cviky, ktoré sú schopní zvládnuť.

Ernest Caban, Voda a chlad, P. Dinka a kolektív, 2008